Ochorenia konečníka.

Ochorenia konečníka.

Zážitok z minulej noci ma priviedol na myšlienku napísať tento článok. Okolo jedenástej večer mi zazvonil pohotovostný telefón a v ňom sa ozval hlas vystrašenej ženy:

„Pán doktor, môjmu psovi niečo je. Hrbí sa na stolicu a nič z neho nejde. A strašne pri tom narieka!„ A skutočne - ako zvukovú kulisu bolo v mobile počuť zúfalé, priam hrôzu naháňajúce, psie nariekanie.

„Odkedy to trvá?„

„Už od obeda sa pokúša o stolicu, ale bezúspešne. Kňučať začal až teraz...„

„Asi bude mať zápchu...„ zhodnotil som pomerne bežný stav po nadmernom skrmovaní kostí.

O 20 minút sme sa už stretli v ambulancii.

Malý yorkshirský teriér bol očividne nešťastný. Hrbil sa aj na vyšetrovacom stole. Palpáciou brucha sa dali vyhmatať masy trusu zhromaždené v záverečných úsekoch čreva. Natiahol som si rukavicu, naolejoval prst a chystal sa preskúmať vnútro konečníka. Nadvihol som chvost a zrazu bolo všetko jasné! Zobral som do rúk nožnice a opatrne ostrihal trusom znečistenú a zlepenú srsť, fungujúcu na konečníku ako dokonalá náplasť znemožňujúca odchod stolice z čreva. Tým ako sa pes napínal dochádzalo zároveň k ťahaniu srsti, ktoré muselo byť tak isto pre psa nepríjemné. Po vykonaní, ani nie zverolekárskeho, ako skôr kozmetického zásahu sa pes vzápätí spontánne vyšpinil. Poplatok za vytiahnutie z postele a za malý kozmetický zákrok bude pre majiteľku iste ešte dlho slúžiť ako memento nabádajúce ju k tomu, aby svojmu psovi venovala v budúcnosti väčšiu pozornosť.

Tento prípad skončil úsmevne. Ale v konečníku a v jeho okolí sa vyskytuje celý rad ochorení, ktoré už úsmev príliš nevyvolávajú.

Atresia ani, či atresia recti je stav, ktorý chovateľ zistí hneď po narodení, či v prvých dňoch po ňom. Ide o nevyvinutie konečníka, resp. o zaslepenie konečníkového otvoru. Ak ide o perzistujúcu análnu membránu, stačí ju perforovať teplomerom a odstrihnúť jej zvyšky. Ostatné anomálie treba riešiť operatívne, ale nie vždy je tento zákrok úspešný. Našťastie ide o zriedkavé malformácie.

Naopak, pomerne časté a medzi chovateľmi známe, je ochorenie análnych vačkov. Ide o párové pachové žľazy polmesiačikovitého tvaru, ktoré sa nachádzajú po stranách ritného otvoru. Vývod zo žliaz ústi na prechode sliznice konečníka v kožu. Obsah vačkov sa prirodzene vylučuje sám pri odchode stolice, ktorá na ne tlačí a tým ich vyprázdňuje. Často sa však stáva, že vačky sa nevyprázdnia, ich obsah sa hromadí, zapaľuje, žľaza sa väčšinou jednostranne zväčší, opuchne, je bolestivá a tvrdá. Pes sa vyhryzáva pod chvostom, resp. usiluje sa vytlačiť si vačky tzv. sánkovaním zadkom po zemi. Ak nedôjde k prirodzenému vyprázdneniu, môže nastať abscedácia análneho vačku – to znamená, že nahromadený hnis si prerazí cestu von. Tým vlastne uľahčí prácu zverolekárovi, pretože neotvorený absces análneho vačku by tak či tak musel skalpelom otvoriť.

 Ďalšia liečba spočíva vo vyplachovaní dezinfekčným roztokom a antibiotickým prípravkom a v celkovom podaní antibiotika. Majiteľ môže napomôcť hojeniu kúpeľmi v odvare z dubovej kôry. Po preliečení je vhodné análne vačky s predlžujúcim sa časovým odstupom manuálne vyprázdňovať. V prípade častých recidív abscedácií možno uvažovať o chirurgickom odstránení análnych vačkov. Tento krok však treba dôkladne zvážiť, pretože análne vačky nahradzujú psovi identifikačnú kartu - iste všetci poznáte situáciu: čakáte som psom na zelenú na prechode dvojprúdovej hlavnej cesty. Na opačnej strane cesty čaká na zelenú ktosi iný so svojim psom. Zasvieti zelená a obaja sa vydáte na druhú stranu. Uprostred cesty sa psy stretnú a natešene sa začnú navzájom oňuchávať pod chvostami. Táto zábavka ich tak zaujme, že je ťažko oddeliť ich od seba. Medzitým na semafore zasvieti červená a motoristi stojaci na pole position nervózne túrujú motory, akoby každý z nich bol Schumacher a išlo mu o prémiu za prvé miesto. A vy, zúfalý z rizikovej situácie, kričíte na svojho psa a zúrivo ho strhávate najkratšou cestou na chodník. Iste uznáte, že chirurgické zlikvidovanie tohto vášnivého vzájomného očuchávania sa psov je svojim spôsobom vážny zásah do „osobnosti„ psa a treba ho dobre zvážiť.

Pomerne časté sú stavy, keď v konečníku uviazne z kostnej drviny a trusu vytvorený tvrdý konglomerát s ostrými hranami. Pochopiteľne môže ísť aj o iné cudzie predmety, väčšinou ostré úlomky dreva, ale aj ihly, špendlíky (ktoré črevným traktom prechádzajú relatívne ľahko a bez toho, aby ho príliš poškodili) resp. kúsky gumových hračiek a pod.

Hromadenie trusu v rekte a v kolóne sa nazýva koprostáza. Pes sa neustále hrbí na stolicu, bolestivo narieka a pritom z neho nič nevychádza. Najčastejšie k tomu dochádza, keď pes dostane príliš veľkú porciu kostí. Na zhoršenej priechodnosti rekta sa môže u starších psov podieľať aj zväčšená prostata.

K uviaznutiu trusu v záverečnom úseku čreva – kolóne môže dochádzať aj v dôsledku vrodenej či získanej malformity nazývanej megakolón. Ide o chorobne dilatovaný, rozšírený posledný úsek hrubého čreva bez patričného tónusu.

Vo všetkých týchto prípadoch sa stav konzervatívne rieši opatrným podaním olejového preháňadla resp. klystíru do konečníka (majiteľom psa sa odporúča prísť do ambulancie v menej sviatočnom oblečení), injekčným podaním spazmolytického prípravku a postupným rozdrtením a manuálnym odstránením upchávajúceho konglomerátu, prípadne za použitia vhodných klieští. Pokúšať sa zamedziť hrozbe koprostázy zákazom skrmovania kostí je krátkozraké. Treba si však uvedomiť, že kosti z hydiny, králika a z rýb nie sú vhodné. Nie je vhodný ani nadbytok kostí v kŕmnej dávke, ani ich skrmovanie starším psom.  

Viditeľnými zmenami na konečníku sa prezentujú aj nádory cirkumanálnych žliaz

Dokážu rýchlo rásť, často bránia v odchode trusu, vredovatejú, zraňujú sa a silno krvácajú. Liečba spočíva v chirurgickom odstránení nádorov, časté sú však recidívy. Odporúča sa zároveň buď podávať antiandrogény alebo vykonať kastráciu psa – rast nádorov cirkumanálnych žliaz je totiž čiastočne podmienený stimuláciou pohlavnými hormónami. Početné nádory perianálnych žliaz málokedy vytvárajú metastázy v iných orgánoch. Nádory rekta sú zriedkavé.

Ďalším patologickým stavom je prolaps anu a rekta. Ide o vyvrátenie análnej sliznice. Často sa dá reponovať späť za požitia anestézy, resp. myorelaxancia, chladenia vyvrátenej časti a zabezpečením vyššieho postavenia panvových končatín oproti hrudným. Málokedy sa tým však problém vyrieši, pretože dochádza k veľmi častým recidívam. Definitívne riešenie je len chirurgické.

Najmä u starších psov dochádza k vydutiu konečníka (divertikul rekta). Hoci príčina je schovaná v jeho vnútri, stav je často viditeľný aj zvonku v podobe neobvyklej, niekedy sa strácajúcej hrče vedľa ritného otvoru. Ide o vychlípenie koncovej časti čreva tesne pred análnym otvorom. Vychlípenie možno zistiť rektálnym vyšetrením, keď sa stáva, že ukazovák zasunutý do konečníka odrazu prenikne kamsi doľava či doprava a celý sa „stratí„ v divertikule. Takto postihnutý pes má problémy s vylučovaním trusu, pretože vo výduti sa trus hromadí a ďalej ju rozťahuje. Chirurgická liečba má neistú prognózu. Majiteľ psa sa často zmieri s tým, že po zvyšok života bude psovi napomáhať vo vyprázdňovaní divertikula manuálne a prostredníctvom rozumnej diéty sa bude usilovať o vytváranie mäkkej konzistencie trusu.

Podobným stavom ako divertikul je aj perineálna prietrž (hernia). Vyskytuje sa tak isto väčšinou u starších psov. V dôsledku oslabenia svaloviny panvovej hrádzky sa do podkožného priestoru vedľa konečníka dostane obsah panvovej a niekedy aj brušnej dutiny (omentum, črevné kľučky, prostata, zriedka aj močový mechúr). Prietržový vak vedľa konečníka býva rôzne veľký a jeho konzistencia závisí od jeho obsahu. Ak je obsah vaku voľný, možno ho reponovať späť do panvovej dutiny a prietrž na chvíľu „zmizne„. Stav si vyžaduje rýchlu návštevu zverolekára, pretože môže dôjsť k uškripnutiu a následnej nekróze vyliačeného čreva či iného orgánu nachádzajúceho sa v prietržovom vaku. Liečba stavu je len chirurgická. Vzhľadom na umiestnenie hernie a namáhanie stehov a operačnej rany pri každej defekácii, nezriedka sa vyskytujú recidívy, resp. pooperačné komplikácie.

Vo všeobecnosti možno povedať, že všetky operačné zákroky na konečníku a v jeho tesnej blízkosti (najmä operácia nádorov, ktorá má zmysel jedine vtedy, ak sa podarí extirpovať všetko zmenené tkanivo) so sebou nesú isté riziko, pretože pri zákroku môže dôjsť k poškodeniu vonkajšieho sfinktera (zvierača), ktorý je vytvorený priečne pruhovanými svalovými vláknami a je teda ovládaný vôľou. Poškodenie má za dôsledok poruchu regulácie vyprázdňovanie konečníka s nepríjemným následkom inkontinencie (neudržanie trusu), ktorá obvykle nie je terapeuticky príliš ovplyvniteľná. Operácie nádorov na konečníku preto netreba odkladať. Zákrok treba vykonať vtedy, keď je stav ešte operabilný.