Vplyv horskej klímy a výšky na organizmus.

Vplyv horskej klímy a výšky na organizmus.

Uverejnené Slovenskom veterinárskom časopise č. 2/2005

Hneď na úvod pokladám za nevyhnutné napísať, že tento článok nemá ambíciu tváriť sa ako seriózna odborná stať. K tomu aby sa tak mohla tváriť, mi chýba dostatok vlastných pozorovaní a aj dostatok relevantných informačných zdrojov. K napísaniu článku ma motivoval môj vlastný trojdňový zimný prechod západnej časti hrebeňa Nízkych Tatier, ktorý som absolvoval so svojim psom a úvahy o vplyve vysokohorských podmienok na organizmus zvierat a osobitne psa. V humánnej medicíne sa touto problematikou zaoberá oblasť tzv. horskej medicíny, resp. Spoločnosť horskej medicíny. Na čosi podobné v oblasti veterinárskej medicíny som nenaďabil. Pritom je evidentné, že vystavované vplyvu horského prostredia a efektom výškovej klímy nie sú len pasienkové zvieratá, ale čoraz častejšie i psy. Rozmáhajú sa športy, pri ktorých sa ako partner po boku človeka zjavuje pes. Či už ide o skijöring, dog-trekking, caniscross, mushing a pod. Dog-trekkingová športová sezóna sa zatiaľ rozprestiera do obdobia jar-jeseň, ale mnohí dog-trekkingoví športovci sa netaja tým, že nesúťažne zdolávajú horstvá pomerne extrémnym spôsobom aj v zime. Mnohí z musherov sa neobmedzujú vo vykonávaní svojho športu len na domáce podmienky obmedzené určitými parametrami a danosťami Slovenska, ale vycestujú i do drsnejších krajín s náročnejšími podmienkami nielen čo sa týka odlúčenosti od civilizácie, dĺžky trvania celej akcie, ale aj výškovými parametrami pobytu. I keď musím priznať, že ma prekvapilo, keď som zistil, že povestné najťažšie záprahové preteky na svete Iditarod z Anchorage do Nome, ktoré mali tohto roku 24 etáp s celkovou dĺžkou trate 1 161 km sa bežia v podstate „po rovine„. Väčšina trate sa vinie v nadmorských výškach do 200 m. n. m. Akurát prekonanie Aljašského chrbta počas 6. a 7. dňa pretekov si vyžaduje zdolať nadmorskú výšku 1 476 m. n. m. v priesmyku Rainy pass. Ďalšie známe preteky Yukon quest sa mi javia náročnejšie. Dlhšia trať (1651 km) z Fairbanks cez Dawson City do Whitehorse je rozdelená len do 16 etáp. Najvyšší bod trate King Solomon´s Dome má síce len 1 155 m. n. m., ale celkové stúpanie na trati je náročnejšie ako na Iditarode – okolo 3220 metrov. Dosiahnuté výšky sú omnoho nižšie než výšková úroveň hoci hrebeňa Nízkych Tatier. To, samozrejme, nijako neznižuje náročnosť celého podniku a zvýšenie rizika zdravotného ohrozenia zúčastnených psov.

Uvedomujem si, že možno nie som ten pravý, kto by sa mal touto problematikou zaoberať, pretože jestvuje u nás istotne dostatok ľudí aktívne a dlhoročne sa zaoberajúcich napríklad mushingom, medzi ktorými by sa istotne našlo i zopár zverolekárov s väčšími skúsenosťami. Nech je teda môj článok pokladaný za úvodný k prípadnej budúcej hlbšej a fundovanejšej diskusii...

Ako som už napísal, moje skúsenosti so psom v zimných horách vyplývajú len z niekoľkých snežnicových prechodov hrebeňa Malých Karpát, Beskýd a zo spomínaného prechodu Nízkych Tatier. Toto iste nie sú heroické akcie a ani dosiahnutá nadmorská výška nie je taká, ktorá by oprávňovala k obavám napr. z akútnej výškovej choroby (AVCH). Bez psa som sa pohyboval už viackrát vo výškach medzi 6 – 7 000 m. n. m. a dokonca som sa tri razy v týchto podmienkach zúčastnil záchrannej akcie, keď postihnutým akútnou výškovou chorobou bol človek. Dva krát bola moja účasť len fyzická (znášanie postihnutého), raz som riadil liečbu AVCH aj medikamentózne až do znesenia postihnutého do základného tábora. V jednom prípade bola AVCH kombinovaná omrzlinami s fatálnymi následkami v podobe amputácie dolnej končatiny. 

č.1 

Na psa, rovnako ako na človeka, v horách vplýva viacero faktorov: tlak vzduchu, hustota vzduchu a zloženie vzduchu, žiarenie, teplota, vietor, vlhkosť vzduchu a celkový efekt ochladenia.

Barometrický tlak vzduchu, ako je známe, so stúpajúcou výškou klesá. Pokiaľ pri hladine mora dosahuje 100%, vo výškach hrebeňov Tatier - cca 2 000 metrov - má už len 78%, vo výške 5 000 metrov 53%. Rovnako s pribúdajúcou výškou klesá aj hustota vzduchu. Zloženie vzduchu je vďaka sústavnému miešaniu vzduchových más až do výšky cca 16 km prakticky konštantné: 21% kyslík, 78% dusík, 0,9% argón a 0,1% zvyšných asi 20 plynov vrátane CO₂. V praxi to znamená, že pri výstupe atmosférou sa znižuje barometrický tlak a každý nádych obsahuje stále menej molekúl kyslíka (aj keď vzduch stále obsahuje 21% O₂).

Fyziologicky účinným efektom klesajúceho tlaku je zníženie parciálneho tlaku O₂ v arteriálnej krvi. Nedostatok kyslíka má osobitný význam na rôzne životne dôležité orgány a funkcie (dýchanie, krvný obeh, CNS, látková premena).

O teplote vzduchu možno všeobecne povedať, že klesá so stúpajúcou výškou približne o 0,5 ^oC na 100 metrov (Blum), 0,7 ^oC na 100 metrov (Radehose 1996), resp. o 6,1 ^oC na 1 000 m výšky (Jenny 1997). Aj toto pravidlo má však, najmä do výšky 2 000 metrov, svoje výnimky.

Slnečné žiarenie je so stúpajúcou výškou intenzívnejšie, pričom jeho osobitný význam je v UV rozsahu (UV A a UV B žiarenie).

Vlhkosť vzduchu je veľmi variabilná, ale možno povedať, že ubúda s pribúdajúcou výškou – v 2 900 m je jej hodnota len málo nad 50% oproti úrovni morskej hladiny (Jenny 1997).

Vietor sa vo voľnej atmosfére zosilňuje so stúpajúcou výškou.

Celkový efekt ochladenia je variabilný a závisí od kombinácie sily vetra a teploty:

-10 ^oC pri sile vetra 72 km/hod zodpovedá –36 ^oC v bezvetrí

-20 ^oC pri sile vetra 72km/hod zodpovedá –52 ^oC v bezvetrí (Ericsson 1997)

Radehose (1996) udáva nasledovnú tabuľku:

            Súvis medzi chladom a rýchlosťou vetra

Teplota     8   4   0   -4   -8   -12   -16   -20   -24   -28   -32

rýchlosť                  Vnímanie chladu (chladový efekt)

vetra

km/hod

10          5   0 -4   -8 –13   -17   -22   -26   -31   -35   -40

20          0 -5 –10 –15 -21   -26   -31   -36   -42   -47   -52

30         -3 -8 –14 –20 –25   -31   -37   -43   -48   -54   -60

40         -5 –11 –17 –23 -29   -35   -41   -47   -53   -59   -65

50         -6 –12 –18 –25 -31   -37   -43   -49   -56   -62   -68

60         -7 –13 –19 –26 -32   -39   -45   -51   -58   -64   -70

70         -7 –14 –20 –27 -33   -40   -46   -52   -59   -65   -72

Vnímanie chladu (chladový efekt) netreba podceniť. Severské plemená psov, ktoré sa používajú na zimné psie športy prednostne, sú síce vybavené hustou srsťou, ba malamut má osrstené i kožné riasy v medziprstových priestoroch, ale do týchto podmienok sa stále viac vydávajú aj ľudia s inými plemenami psov.

V druhý deň môjho prechodu NT sa prudko zhoršilo počasie. Viditeľnosť sa znížila na 50 metrov a začal fúkať prudký nárazový vietor, ktorý podľa údajov z webovej stránky Horskej služby mal v nárazoch silu 80-90 km/hod. Pritom bolo relatívne teplo, pretože teplota sa podľa meraní pohybovala okolo 0 ^oC. Vnímanie chladu podľa uvedenej tabuľky, ktorá s takou silou vetra ani neráta, sa však mohlo pohybovať až kdesi pod – 14 ^oC. Môj krátkosrstý labrador

sa v týchto podmienkach netváril nešťastne, ale vetrom hnaný sneh mu v podobe kryštálových ihličiek prilipol na hrudi i na bruchu na oboch stranách tela až vytvoril takmer ľadový pancier. Poučenie pre mňa: nabudúce mať pripravenú pláštenku, ktorá ani nemusí dodávať teplo, ako skôr chrániť psa pred vetrom a vlhkosťou. Pretože zdravé a správne vyživované psy môžu bez ujmy na zdraví prechodne prežiť aj teploty v mraze až do –50 ^oC a len

málokedy majú omrzliny (Allan, Blogg 1996). Nízke teploty pôsobia negatívne najmä na choré a staré psy s obmedzenou pohyblivosťou, na psy s mokrou alebo vlhkou srsťou. Najviac postihnutými miestami na tele psa bývajú uši, miešok, koniec chvosta a niekedy aj distálna časť končatín. Pôsobením mrazu môže dôjsť až k nekróze postihnutých častí. Omrzliny sa spočiatku javia ako bledé, hyposenzitívne a studené lézie. Po zahriatí sa môžu prejaviť ako ľahko erytematózne a bolestivé (Svoboda 1994).

Prechod premrznutého psa z vonku do teplej miestnosti by mal byť postupný. S omrznutými časťami tela treba manipulovať veľmi opatrne. Podchladené zviera možno zahriať pritlačením na vlastné telo, resp. dlhším vlažným kúpeľom.

Výšky sa z hľadiska medicínskeho (Rotman 1999) rozdeľujú na:

vysoké                1 500 – 3 000 m

veľmi vysoké       3 000 – 5 300 m

extrémne      nad 5 300 m (kde už nie je možná aklimatizácia)

Z pochopiteľných dôvodov sa možno na Slovensku pohybovať so psom len kdesi v pásme vysokých výšok, ale už pri návšteve neďalekých Álp sa môže pes, nielen teoreticky, dostať do výšok i nad 4 000 metrov nad morom. O pôsobení výšok na zvierací organizmus však niet veľa informácií.

Blum uvádza, že funkčné a morfologické zmeny spôsobené výškovou expozíciou nie sú dôsledkom jedného osamoteného klimatického ukazovateľa (napr. nízkeho parciálneho tlaku O₂), ale reakciou na kombináciu viacerých klimatických vplyvov spojených aj s kvalitou kŕmenia a napájania. Podľa neho vo výškach, ktoré vo Švajčiarsku prichádzajú do úvahy na pasenie hovädzieho dobytka (do 2 500 m. n. m.) je organizmus zvierat zaťažovaný nekvalitným kŕmením s nízkym príjmom energie, občasným silným chladovým efektom, miernym nedostatkom O₂ spôsobeným intenzívnym pohybom za pastvou a strmým terénom. Zaťaženie je najintenzívnejšie na začiatku pastevného obdobia, pretože zvieratá sa nachádzajú v prechodnej fáze, kedy aklimatizácia buď ešte nenastala, alebo je len čiastočná. Pri extrémnych výškových expozíciách sa podľa neho môže nedostatok O₂ stať dominujúcim záťažovým elementom. Blum popisuje faktory vysokohorského prostredia vplývajúce na stav pasúceho sa hovädzieho dobytka a ich následky:

Menej výdatné krmivo = zlý výživný stav

Strmý terén = vyšší výdaj energie pri hľadaní paše

Nízky tlak vzduchu (nedostatok O₂), nízke teploty vzduchu a jej prílišné výkyvy medzi dňom a nocou = termoregulačné reakcie organizmu, aklimatizácia na nedostatok O₂ až akútna výšková choroba (AVCH)

Intenzívne slnečné žiarenie = slnečný úpal, očná rakovina

Nízka vlhkosť vzduchu = dehydratácia

Aklimatizácia ma horskú klímu a vysoké nadmorské výšky je u domácich a úžitkových zvierat preskúmaná len čiastočne. Zmeny vyvolané vplyvom klímy a výšky sa týkajú dýchania, krvného obehu, krvi, osrstenia, látkovej výmeny a niektorých endokrinných systémov. Rôzne systémy nereagujú súčasne, ale v určitom poradí za sebou:

v 2 000 m. n. m. – stúpa frekvencia dýchania a pH krvi

v 3 000 m. n. m. - stúpa rektálna teplota

v 4 000 m. n. m. stúpa srdcová frekvencia, hematokrit, kortizol (Ochsen)

Rozmer prvej reakcie na zmenu výšky neznamená kvalitu výškovej aklimatizácie. Vysoké hodnoty hemoglobínu nie sú nevyhnutne vyjadrením lepšej výškovej aklimatizácie v porovnaní s relatívne nízkymi koncentráciami hemoglobínu - ľudia dlhodobo žijúcich vo veľkých výškach (napr. obyvatelia Ánd) majú relatívne nízke koncentrácie hemoglobínu.

Zrýchlenie dychu, srdcovej frekvencie a erytropoézy sú čiastočne výrazom nie úplnej výškovej aklimatizácie.

Pri nedostatku O₂ sa jeho transport sa mení vplyvom systémových zmien:

- ventilácie(dychová frekvencia, hĺbka dychu)

- alveolárnej difúzie v pľúcnych kapilárach

- väzbou O₂ na hemoglobín (erytrocyty)

- rozdelením v krvnom obehu

- difúziou z kapilárnej krvi k bunkám

- chemickými reakciami v bunkách

Počas transportu O₂ z pľúc k bunkám nastáva postupne pokles pO2. Pri akútnom a subakútnom znížení pO₂ vo výške sa organizmus pokúsi dostatočné zásobovanie tkanív zabezpečiť zmenšením strát pO₂ prostredníctvom hyperventilácie, zníženia napätia O₂ medzi pľúcnymi alveolami a pľúcnymi artériami, zvýšením minútového objemu srdca a teda aj hodnôt prietoku krvi, pribúdaním erytrocytov a koncentrácie hemoglobínu v nich.

č.2

Funkcia pľúc pri nedostatku O₂ - pri akútnom a subakútnom nedostatku O₂ vo výškovej expozícii stúpa dychová frekvencia a hĺbka dýchania a tým aj minútový dychový objem. Následky: stúpa pO₂ a pCO₂ klesá v pľúcnych alveolách a v krvi. Vydychovaním CO₂ stúpa pH krvi - nastáva respiračná alkalóza. Jej kompenzácia sa deje zvýšeným vylučovaním natrium bikarbonátu obličkami. U hovädzieho dobytka paseného vo výškach okolo 2 000 m. n. m. Blum nepozoroval nijakú a pri pasení vo výške 5 000 metrov (simulovanom v tlakovej komore) pozoroval výraznú respiračnú alkalózu. Pri dlhodobej aklimatizácii na vysoké výšky možno zistiť v porovnaní s čiastočnou aklimatizáciou zníženú ventiláciu a takmer normálny alveolárny a arteriálny tlak CO₂. U človeka pozorovať zväčšenie hrudného koša a tým aj pľúc. Zväčšením pľúcnych alveol a prírastkom arteriálnych pľúcnych kapilár (obsahujúcich venóznu krv) sa okrem toho dosiahne lepšia difúzia O₂ z alveol do erytrocytov.

Srdcový a cievny systém pri nedostatku O₂: Srdcová frekvencia a tým aj srdcový minútový objem stúpajú pri akútnej a subakútnej výškovej expozícii. Pri dlhšie trvajúcom pobyte vo výškach, napríklad aj u hovädzieho dobytka paseného vo výške 2 000 m. n. m. klesá pokojová srdcová frekvencia a vzostup frekvencie pri pohybe je redukovaný. Deje sa tak v dôsledku aklimatizácie, teda dalo by sa povedať: v dôsledku tréningu (tréningová bradykardia). U dobytka paseného vo veľkých výškach sa dáva bradykardia do súvisu aj so znížením celkovej látkovej premeny (kvôli nedostatočnému zásobeniu energiou). V prospech tejto teórie hovorí opätovný rýchly vzostup srdcovej frekvencie pôvodne vo výškach paseného dobytka počas nastolenia opätovného kvalitného kŕmenia po návrate do údolia. Krvný tlak vo veľkom krvnom obehu nevykazuje ani pri akútnej ani pri chronickej výškovej expozícii zreteľné charakteristické zmeny. V malom krvnom obehu krvný tlak naproti tomu stúpa (u dobytka počas 2 hodín imitujúcich výškovú expozíciu v tlakovej komore) a tento vzostup je spôsobený vazokonstrikciou a pri dlhodobej výškovej expozícii aj hypertrofiou svalstva pľúcnych artérií a arteriol (pulmonálna hypertenzia). Dobytok reaguje na tento stav veľmi intenzívne (silnejšie ako ovca a ovca silnejšie ako človek). Zvýšený odpor ciev si vyžaduje zvýšený výkon pravej srdcovej komory, čo má za následok zvýšenie jej objemu - pravostrannú hypertrofiu (Blum).

Následky pulmonárnej hypertenzie:

1.Chronická výšková choroba predovšetkým u dobytka a oviec. Symptómy: dýchavičnosť, edémy na ventrálnej ploche hrudníka, hnačka, chudnutie.

V Rocky Mountains sa chronické ochorenie vyskytuje u 0,5 - 2 % hovädzieho dobytka, ktorý sa chová vo výškach nad 2 100 m. n. m. Okrem nedostatku O₂ sa na vyvolaní ochorenia spolupodieľajú zlé vonkajšie klimatické podmienky (predovšetkým chlad), intenzívna telesná činnosť a nedostatočné kŕmenie. Vnímavosť pre rozvoj silnej pulmonálnej hypertenzie je navyše podmienená aj geneticky. Chovateľskou selekciou menej vnímavých zvierat možno incidenciu ochorenia znížiť.

Vo Švajčiarsku chronická výšková choroba nebola doteraz dokázaná. Tlak krvi v pľúcnych artériách je u hovädzieho dobytka chovaného v 2000 m. n. m. a v 400 m. n. m. prakticky rovnaký (Blum).

Výskyt výškovej choroby u kráv prezentuje J. Scot Estep z Armed Forces Institute of Pathology, podľa ktorého sa ochorenie prezentuje zahustením venóznej a arteriálnej krvi a vyskytuje sa u kráv pohybujúcich sa vo výške nad 2 000 m. n. m. (1999)

Na webovej stránke Nadácie vysokej školy veterinárskej v Hannoveri - Inštitút pre patológiu - sa spomína možnosť výskytu výškovej choroby (Brisket disease) u hovädzieho dobytka vo výškach nad 2500 m.n.m. – s pat. anat. nálezom: cor pulmonale – zväčšenie pravého srdca v dôsledku dlhodobej hypoxie pľúc (Baumgärtner 2004).

Pri dlhšie trvajúcej výškovej expozícii sa vďaka zmnoženiu cievnych kapilár zlepší zásobovanie kyslíkom nielen v pľúcach, ale aj v mozgu, srdci a v kostrovom svalstve. To je azda najdôležitejší chronický efekt výškovej expozície.

Transport O₂ pri jeho nedostatku: Závisí od celkového množstva hemoglobínu a jeho afinity ku kyslíku. Pri akútnej a subakútnej výškovej expozícii pribúda množstvo erytrocytov. Nastáva ich uvoľnenie zo zásobníkov krvi – slezina psa obsahuje až 20% celkového množstva krvi a 30% trombocytov (Suter 1994). Zvyšuje sa nová tvorba erytrocytov vyžadujúca zvýšený príjem železa. Stúpa krvný objem, tým aj cirkulujúce množstvá hemoglobínu a viskozita krvi. Pritom klesá afinita hemoglobínu k O_2,, čím sa zlepšuje dodávka O₂ k tkanivovým bunkám.

Prežívanie a obnova erytrocytov (Rodnan a Ebaugh 1973)

Doba prežívania Er v dňoch   % vymenených Er za 1 deň

Človek         120                          0,87

Pes              100                          1,00

Z uvedenej tabuľky je zrejmé, prečo sa v horolezeckej komunite traduje, že napr. himalájska aklimatizácia u človeka pretrváva ešte 3-4 mesiace po návrate. Jej pretrvávanie u psa by podľa tejto tabuľky bolo takmer o 3 týždne kratšie, ale na druhej strane jej nadobudnutie by bolo oproti človeku o 15 dní rýchlejšie (samozrejme, v prípade, ak by o aklimatizácii rozhodoval len tento faktor).

Paulov (1977) tvrdí, že štúdium aklimatizácie niektorých zvierat na vysokohorské podmienky prinieslo veľa zaujímavých poznatkov – zistilo sa, že horským ovciam sa znížila látková premena, ba dokonca aj množstvo erytrocytov a hemoglobínu. Podobné výsledky sa zistili aj u koní. Mladým teľcom odchovaným v horských oblastiach sa zvýšilo množstvo erytrocytov zo 6,4 na 7,4 milióna. Chýbajúca informácia o dĺžke vysokohorskej expozície v daných prípadoch však oslabuje výpovednú hodnotu týchto údajov.

Metabolizmus pri nedostatku O₂:

Rozhodujúce pre prežitie a výkon vo veľkých výškach je zásobenie tkanív kyslíkom. Na bunkovej úrovni sa organizmus dokáže prispôsobiť napríklad zvýšením obsahu myoglobínu v svalstve (myoglobín má vysokú afinitu k O₂ a môže ho uskladňovať) a veľkosťou alebo počtom mitochondrií. Osobitne chúlostivý na nedostatok O₂ je nervový systém. Pri pobyte vo veľkých výškach preto u ľudí je postihnuté myslenie, pamäť, pozornosť atď. Veľmi rýchla a silná výšková expozícia môže viesť k výškovej chorobe - závrat, zvracanie, studený pot, kolaps sú následky zvýšenia aktivity okrem iného parasympatického nervového systému. Skúmanie správania kôz pri 4000 m. n. m. (v klimatickej komore) demonštruje apatické správanie.

Metabolické zmeny pri výškovej expozícii:

Objavuje sa redukovaná glukozová tolerancia a zvýšená mobilizácia tukov.

Endokrinný systém pri výškovej expozícii:

Pri akútnej výškovej expozícii sa zvyšuje sekrécia kortizolu a uvoľňovanie adrenalínu a noradrenalínu, spomaľovanie sekrécie inzulínu a sekrécie FSH, LH a testosterónu.

Blum predpokladá prispôsobenie sa (genetické) na veľké nadmorské výšky u lám, huanako, vicuňa, alpaka žijúcich vysoko v Andách. Podobné úvahy o menšej náchylnosti domácich obyvateľov hôr k poruchám aklimatizácie na výšku v poslednom čase spochybnil napr. Basnyat (2002), keď u 68% domácich pútnikov v nepálskom Langtangu vo výške 4 300 m. n. m. zistil výskyt AVCH, u 31% výškový mozgový edém (HACE) a u 5% výškový pľúcny edém (HAPE).

č.3

Výkony vo výškach.

Schopnosť telesných výkonov vo všeobecnosti klesá s pribúdajúcou výškou. Limitujúca je maximálna príjmová kyslíková kapacita. Po dlhoročnom pobyte vo vysokých výškach je schopnosť zaťaženia podstatne vyššia ako pri čiastočnej aklimatizácii. Po aklimatizácii na výšku môže byť (v porovnaní s neaklimatizovaným stavom) rovnaké telesné zaťaženie zvládnuté so zníženou spotrebou O₂, s nepatrným zvýšením srdcovej frekvencie, minútového dychového objemu a produkcie kyseliny mliečnej (stupeň práceschopnosti je zvýšený). Bolo to dokázané aj pri hovädzom dobytku pasenom vo vysokých výškach. Samozrejme vysoká nadmorská výška a hypoxia má svoj vplyv aj na rozmnožovanie a samčie i samičie pohlavné funkcie, ba i na výkrmnosť.

Názor na to, v akej výške sa môžu u človeka zjaviť prvé príznaky AVCH sa rôznia. Merateľné ovplyvnenie mozgových funkcií pripúšťa už vo výške 1 500 m. n. m. Lämmle (2001).

2 500 m. n. m. ako hranicu spomína Huhn (2000), Radehose (1996) hovorí o výnimočnom výskyte príznakov AVCH v pásme 1 500 – 3 000 m. n. m. a častom vo výške nad 3 000 m. n. m. O hranici 3 000 m. n. m. hovorí Toma aj Rotman (1999). A Berghold spomína 3 000 – 3 500 m. n. m. Blum u hovädzieho dobytka a kôz hovorí o hranici 2 100 m. n. m.

Spúšťacími mechanizmami AVCH u ľudí sú: nedodržanie pravidiel výškovej taktiky (prenáhlené stúpanie), veľká námaha s tlakovým dýchaním, zima, infekcie dýchacích ciest, užívanie utlmujúcich látok (alkohol, cannabis, uspávacie prostriedky) a strach (Huhn 2000). Posledné dva mechanizmy u zvierat akosi príliš neprichádzajú do úvahy. Naopak hlavný mechanizmus, ktorým je prenáhlené stúpanie som videl na vlastné oči, keď sa majiteľka so svojim yorkshirom presunula lanovkou počas polhodiny zo Chamonix o cca 3 km vyššie, na 3 842 metrov vysoké Auguille du Midi. Výškový rozdiel na lanovke medzi Tatranskou Lomnicou (904 m. n. m.) a Lomnickým štítom (2 632 m. n. m.) je 1 728 metrov.

AVCH možno diagnostikovať, ak sa okrem bolesti hlavy vyskytne ešte jeden z nasledovných symptómov: únava, slabosť, nechutenstvo, nevoľnosť, zrýchlenie tepu v pokoji o viac ako 20%, ťažkosti s dýchaním pri záťaži, nespavosť, opakované zástavy dýchania počas noci, apatia, periférne opuchy, znížený objem moču počas 24 hodín (viď. v ďalšom texte). Tieto ťažkosti sa vyskytnú za 6 – 48 hodín po dosiahnutí danej výšky. Väčšinou sú to symptómy, ktoré u zvierat nie sú ľahko diagnostikovateľné. AVCH nemá v tatranských, resp. alpských podmienkach skoro nijaké následky, pretože postihnutí môžu väčšinou (ak tomu nebránia katastrofálne poveternostné podmienky) včas zostúpiť (či zviesť sa) do doliny. Horšie je to v odľahlých veľkých pohoriach, kde ani celodenný pochod nemusí zaručiť zostúpenie do terapeutickej výšky. Neliečená AVCH postupne prechádza v HACE a HAPE a môže končiť exitom. Účinnou liečbou AVCH je oddych, zostup, prípadne aplikácia acetazolamidu, ibuprofénu, či sumatriptanu. Diskusia o liečbe HACE a HAPE asi u zvierat nemá veľký praktický význam.

Ďalším rizikom vyplývajúcim s dlhodobejšieho pobytu psa vo väčších výškach v zimných podmienkach je dehydratácia organizmu. I na Slovensku sú oblasti, kde počas zimného prechodu nenaďabíte na zdroj vody (napr. východná časť hrebeňovky Nízkych Tatier z Kráľovej hole po Čertovicu, či celý hrebeň Veľkej Fatry). Nehovoriac o tom, že iste sa vyskytnú i „puristi„, ktorí napriek dostupnosti vymožeností civilizácie, akými sú napr. nocľah v chatách a istý zdroj vody, budú trvať na autonómnosti svojej akcie a zvolia radšej prenocovanie vo voľnej prírode a získavanie vody z nej. V zimných podmienkach možno často vodu získať len varením snehu či ľadu.  

č.4

Treba mať na zreteli, že vo výškach výrazne ustupuje pocit hladu a smäd sa môže dostaviť až pri kritickom nedostatku tekutín, čo môže spôsobiť vážne zdravotné problémy (Toma). Hoci táto poučka platí pre človeka a skôr pre vyššie horstvá než aké sa nachádzajú na Slovensku, skutočnosťou je, že počas trojdňového prechodu NT ma môj labrador prekvapil tým, že takmer nepil, hoci som mu ponúkal vodu na každej zastávke a aj príjem granúl, na ktoré bol zvyknutý z domu, bol výrazne znížený. Podobnú skúsenosť počas pretekov popisuje u svojich faraónskych psov aj známy český dog-trekkingový pretekár Kvapil. Môj pes namiesto vody dával evidentne prednosť hltaniu snehu, čo som v domácich podmienkach u neho nikdy nepozoroval. Odhadnúť množstvo takto prijatej tekutiny je veľmi problematické. Varovné príznaky nedostatku tekutín u človeka sú podľa Tomu nasledovné:

Náhly pokles telesnej hmotnosti, ktorý vraj poznáme podľa voľnosti oblečenia v páse, pokles vylúčeného denného množstva moču, pričom pokles pod 1iter/24 hod hodnotíme ako povážlivý stav, pod ½ litra za alarmujúci a zvýšenie hodnôt pokojového pulzu ráno (nezávisle od zrýchlenia pulzu z dôvodu adaptácie). Podiel vody v ľudskom organizme predstavuje 60-70% (Paulov 1973), Rotman (2001) udáva 55-65%. Strata tekutín vyššia ako 5% hmotnosti tela sa stáva hrozivou a vyžaduje urýchlené doplnenie.

V tele psa predstavuje voda 55-80%-ný podiel, pričom nižšie hodnoty nachádzame u obéznych (Senior 1999). U zvierat bez prístupu k vode sa objavujú prvé klinické príznaky dehydratácie len čo sa telesná hmotnosť zníži o 5-8%. Príznaky sú zreteľné pri strate 10% a 15%-né straty hmotnosti vedú k objaveniu sa všetkých príznakov hypovolemického šoku (Senior 1999).

Normálny objem moča vyprodukovaný za 24 hodín u psa je 25-40 ml/kg (Kučera 1999). Ako polyúria býva označovaný stav, keď množstvo vylučovaného moča je rovné alebo vyššie ako 60-100ml/kg/24hod a oligúria vylučovanie nižšie ako 6ml/kg/24hod (Suter 1994). Normálny príjem tekutín sa pohybuje medzi 44-66ml/kg/24hod. Prekročenie hranice 70ml/kg/24hod býva už pokladané za podozrivé (Kučera 1999). Príjem tekutín vyšší ako 100 ml/kg/24hod je jednoznačným dôkazom polydipsie. Kučera zároveň udáva, že jestvujú i pacienti, u ktorých príjem tekutín zapadá do fyziologických medzí a napriek tomu chovateľ pozoruje i dvojnásobné zvýšenie príjmu vody.

Je diskutabilné, či možno v tejto oblasti porovnávať človeka a psa. Okrem strát tekutín mikciou dochádza u človeka k strate tekutín aj potením. Pes reguluje svoju telesnú teplotu dýchaním, ktoré má rovnaký význam ako potenie u ľudí - psy sa potia len na vankúšikoch labiek (Allan, Blogg 1996).

U človeka sa odporúča na úhradu denných strát tekutín pri vysokohorských túrach vypiť 3-5 litrov tekutín obohatených o minerálie (Toma). Podľa analogického prepočtu tohto údaja, ktorého uplatniteľnosť je však otázna, by pes s hmotnosťou 30 kg mal vypiť 1,125 – 1,875 litra vody. Tento prepočet však viac-menej korešponduje s prepočtom údajov, ktoré uviedol Kučera (1,320- 1.980 litra vody).

Špecifita príjmu vody získanej zo snehu spočíva v jej zložení, pretože ide o demineralizovanú, veľmi mäkkú vodu. Jestvujú autori, ktorí spochybňujú aj túto teóriu a poukazujú na to, že k solídnej analýze vody zo snehu by bolo potrebné vedieť kde asi bola zdrojová oblačnosť vyzrážaná a s akou vrstvou vzduchu a teda aj kontaminácie sa stretla. Spochybňujú, či ide v prípade snehovej vody o destilovanú vodu v pravom slova zmysle, pretože pri jej analýze sa v nej vždy čosi nájde - hoci aj saharský piesok. Iný názor však hovorí, že s určitosťou možno vyhlásiť, že určitý stupeň demineralizácie nastane zhruba po týždni až 10 dňoch pitia takejto vody. Tú vyrovná určité množstvo minerálov, ktoré prináša strava. V prípade dlhšieho užívania takejto vody nastane v chemizme tela minerálny prepad a neskôr kolaps. Iný názor tvrdí, že obohacovať snehovú vodu o minerály treba až po 60 dňovom súvislom pobyte v extrémnych podmienkach.

Kľúčovú úlohu v regulácii množstva vody v tele, presnejšie množstva mimobunkovej tekutiny, má sodík, ktorého množstvo je regulované rovnováhou medzi príjmom v potrave a vylučovaním obličkami. Koncentrácie Na v krvi odzrkadlujú stav vodnej rovnováhy a stupeň zahustenia telových tekutín. Náhrada strát tekutín vodou bez minerálnych látok spôsobí zriedenie mimobunkovej tekutiny, ak bude vyčerpaná kapacita regulačných mechanizmov udržujúcich koncentráciu Na prostredníctvom obličiek (dilučná hyponatrémia). Intoxikácia vodou nastane, ak klesne osmolalita krvného séra na 240 mOsm alebo menej. V mimobunkovom priestore a vnútri mozgových buniek sa zvýši obsah vody – vznikne edém mozgu (Rotman 2001). Jestvuje viacero receptov (rozpisov) minerálií na obohatenie vody získanej zo snehu. V praxi sa však mnohokrát situácia rieši len pridaním štipky kuchynskej soli. Nie nadarmo pravidelnou súčasťou tibetského čaju je okrem jačieho masla aj soľ.

Skutočnosť, že vo výškach výrazne ustupuje pocit hladu a smädu napr. u saňových psov dosť ťažko možno dať do súladu s ich energetickou potrebou, pretože u saňového psa so živou hmotnosťou 20-25 kg, ktorý podá dvojhodinový výkon, počas ktorého v striedavom kluse a cvale prejde 25 – 50 km sa celková potreba energie pohybuje od 3 700 do 4 625 kcal. Rovnaký typ psa s hmotnosťou 25 – 40 kg, ktorý počas 6 hodín prejde v kluse 10 - 40 km potrebuje 3 275 - 5 240 kcal. (Škrdlík, Císařovský 1994).

č.5

UV žiarenie – jeho intenzita s nadmorskou výškou prudko rastie. Sneh navyše odráža 75-90% lúčov. To spôsobuje človeku pri nechránenom oku tzv. snežnú slepotu. Snežná slepota je veľmi nepríjemný stav. Oči začnú úporne bolieť a neznášajú svetlo. Je nevyhnutné okamžite začať ústup z hôr a postihnutého uložiť do úplnej tmy. Cestou je vhodné postihnutému oči prekryť obväzom. Ochorenie po niekoľkých dňoch zmizne. Snežnú slepotu netreba podceniť, pretože vzniknúť môže aj za hmly a možno sa s ňou stretnúť i v nižších horách. Autor článku podobné potešenie zažil v stubaiských Alpách po strate okuliarov za nie veľmi slnečného počasia. Účinnou prevenciou je samozrejme používať kvalitné okuliare s UV filtrom. Akokoľvek to znie strelene, dnes sú v ponuke aj okuliare pre psy s UV filtrom (https://www.dog-goes.com/page.phtml?pv=0&lg=de&mod=1&tn=4b&tf=orange). Faktom ale je, že sa mi nepodarilo nájsť zmienku, ktorá by popisovala prípad snežnej slepoty u psa – len plno obáv z tohto ochorenia na chovateľských webovských stránkach. Podľa Allan a Blogga (1996) môžu slnečné lúče u psa viac ako oko poškodiť ružovkastú sliznicu mihalníc. Ak je pes dlho na intenzívnom slnku, môže na tomto mieste vzniknúť zápal. Opakované a dlhodobé vystavenie oka prudkému slnečnému žiareniu sa môže stať aj primárnou príčinou rakovinového bujnenia. Psom, ktorí trpia na zápaly oka, môže slnečné žiarenia ochorenie ešte zhoršiť. Psy majú vrodenú farbu očí. Najčastejšia a fyziologicky najvhodnejšia je tmavohnedá. Oko svetlej farby je v porovnaní s pigmentovaným okom oveľa citlivejšie na svetlo, najmä slnečné. V prípade nepigmentovaného tretieho viečka je situácia obdobná. Chybu možno odstrániť tetovaním tretieho viečka (Allan, Blogg 1996). Rovnako ako tmavé oko aj tmavé očné mihalnice sú odolnejšie voči intenzívnemu slnečnému žiareniu. Pravdepodobnosť vzniku rakoviny je podstatne menšia. Asi i to je jeden z dôvodov, prečo sa u aljašských malamutov psy s modrým okom vyraďujú z chovu.

Plemená psov s očami chúlostivými na intenzívne slnečné žiarenie a teda podmienečné vhodné pre letné príliš slnečné a zimné snehové dog-trekkingové a iné aktivity:

Afgánsky chrt, borderská kólia, bulteriér, welsh korgi, nemecký ovčiak, anglický chrt, bobtail – všetky majú nepigmentovanú tretiu mihalnicu – hrozí im zápal očí najmä vplyvom slnečného žiarenia. Rovnako rizikové sú plemená s bielou srsťou, teda s nedostatkom kožného pigmentu, resp. s modro sfarbeným okom. Medzi ďalšie podmienečné vhodné plemená patria napr. baset a anglický farbiar kvôli ochabnutej spodnej mihalnici, šarpei, kólia, šeltia, bostonský teriér ba dokonca i povestný vysokohorský záchranár, spodobovaný so súdkom rumu na krku - bernardín, kvôli kožným riasam dráždiacim očnú guľu. Oko a zrak je vystavený riziku i pri oslabení, či atrofovaní dúhovky, keď môže do oka preniknúť oveľa väčšie množstvo svetelných lúčov, ako je fyziologicky únosné (Allan, Blogg 1996).

Ďalším rizikom pri vysokohorských túrach spôsobeným vplyvom UV žiarenia je solárny ekzém, či solárna dermatitída, niekedy tiež označovaný ako „kóliový nos„ (Allan, Blogg 1996). Ide o fototoxickú reakciu kože, ktorá sa objavuje na nepigmentovaných, málo osrstených alebo neosrstených miestach, napríklad na nose, očných mihalniciach a pyskoch, teda všade tam, kde osrstené časti prechádzajú do sliznice. Ďalšími predilekčnými miestami sú nepigmentované a málo osrstené miesta na bruchu a na chrbte. Typickým pacientom je pes, ktorý má v obľube dlhodobé slnenie a zároveň jeho koža obsahuje malé množstvo melanínu – dalmatín, boxer (Svoboda 1994). Klinika sa prejavuje v postupnej nadväznosti: erytém, alopécia, exsudácia, krusty, vredy, prípadne pri zanedbaní až karcinóm. Účinná prevencia je pochopiteľne s vnímavými psami nepodnikať spomínané aktivity, resp. pokúsiť sa vyhnúť priamemu vplyvu slnečných lúčov medzi 10. – 16. hodinou, prípadne aplikácia opaľovacích krémov s účinným ochranným UV faktorom.

Záver: Zvyšujúca sa popularita športových disciplín, na ktorých sa spolu s človekom často v extrémnych podmienkach zúčastňuje aj pes si vyžaduje venovať pozornosť vplyvu horskej klímy a výšky na organizmus psa. O tejto problematike zatiaľ nie je veľa zdrojov. Autor sa pokúsil zhrnúť jemu dostupné informácie, aplikovať niektoré poznatky humánnej horskej medicíny na zvieratá a azda aj vyvolať diskusiu na túto tému.

MVDr. Pavol Fabian, vet. ambulancia Zimná ul. 1, Bratislava

Titulky k obrázkom:

Č. 1 –  Labradorka Bosá, v pozadí Chabenec

Č. 2 – Divožijúca vikuňa v Ekvádore  

Č. 3 - Zdomácnelé lamy alpaky

Č. 4 - Na hreneni Nízkych Tatier

Č. 5 – Vikune pod Chimborazom vysokým 6 310 m. n. m.